Výprava do Bukovských vrchov

Výprava do Bukovských vrchov

 

Expedícia Bukovské vrchy, 29.8.-3.9.2017

Účastníci: Rado, Ryťo, Dori, Ema, Peťo, Maťo, Horalka

Pre potreby zboru a všeobecného publika zapísal: Horalka

Výprava pre mňa začala v Košiciach na vlakovej stanici v skorých poobedných hodinách. Zahájil som ju nákupom proťákového pudingu firmy Barebells s kokosovou príchuťou. Hľadal som kokos v zložení, ale som ho nenašiel. Mlieko, srvátkový izolát, karagenan, sukralóza, kokosová esencia. Ešteže prírodná. Krajina pôvodu: Rakúsko, podľa uvedeného zloženia primárne v švédčine a fínčine je výrobok určený pre distribúciu do Fínska. Prečo nie, Košice sú po ceste. Skonzumoval som dvesto gramov opísanej hmoty taktne pribalenou lyžičkou a presunul sa na perón. Nástupište číslo tri. Z jednej strany vlak do Humenného, z druhej sa chystal pristaviť vlak z Bratislavy. Meškanie sa nakoniec ukázalo ako zvládnuteľné, zvítal som sa so spolupútnikmi a Rado dokonca stihol došprintovať pre ich lístky na pokladňu. Vo vlaku sme obsadili miesta na konci (alebo začiatku) vozňa, ktoré sme po ceste zdieľali s postaršou sympatickou občiankou. Občas sa otvorili dvere a nás obšťastnil príval nevetraného záchodového vzduchu či o niečo tmavších občanov.

V Humennom sme prestúpili na regionálku a odviezli sa do Sniny. Tu Rado strávil hodnú chvíľu tým, že sa snažil vybaviť skupinový lístok naspäť z Medzilaboriec. Dramatickým zvratom bolo odhalenie končiacej platnosti vlakových preukážok niektorých členov výpravy. Zatiaľ sme si stihli preštudovať mapu a odhaliť náš najbližší cieľ – budovu cirkevného centra, v ktorej sme mali dohodnutý nocľah. Keď papierovačky úspešne skončili, vyhodili sme batohy na chrbty a postupovali smerom k ubytovaciemu zariadeniu. V čase nášho príchodu bolo však úplne opustené, i keď vchod bol odomknutý. Tak sme sa, neistí sami sebou, postupne trúsili dnu a prežívali zmiešané pocity. Tomuto bola učinená prietrž až príchodom miestnej riaditeľky, ktorá nám všetky naše pochybnosti vyvrátila. Áno, bolo úplne v pohode, že sme tam boli a kľudne sme sa mohli zložiť. Check. Čas sa najesť. Otvoril som večeru a v jej priebehu som sa bavil výukou Dori vo výslovnosti slova „šproty“. Po večeri som uvaril čaj a Ryťo usporiadal poriadnu strelenokachniádu. Čaju bolo na tri zaliatia. Bol taký fajnový, že Dori sa z neho motala a rozbila pohár. Strelené kachny vyhral raz fialový, raz modrý. V budove sa nachádzala funkčná sprcha aj so zabudnutou kolekciou sprchových gélov miestneho hokejbalového tímu. Jediné, čo tam chýbalo do dokonalosti, bol držiak na ružicu. Po rituálnej očiste sme zaľahli, lebo ráno nám čosi po piatej išiel autobus. V na to vyčlenenej miestnosti s pôvodným určením seniorzumba som chmatol kus látky, hodil ho cez seba a vyvalil sa na trampolínu.

Pro tip: nespite na trampolíne, zospodu ťahá.

3:50, budíček v réžii koprodukčného dua Žalúdok&Močák. Potácam sa na záchod. Nasleduje prvá raňajková epizóda so sušeným kozím mliekom. Najedený som umyl riady, umyl zuby a zhromaždil zvyšný čaj v mojej príručnej fľaške. Kým som bol hotový, ostatní sa zvoľna dávali do pohybu. V stanovenom čase sme dosiahli autobusové nástupište, trafili sme správny autobus a vliezli dnu. Niektorí jedinci sa vrátili ku svojej násilne prerušenej regeneračnej činnosti, ostatní sa zaplietli do konverzácie s domorodkyňou možno päťnásobne staršou od nás. Dozvedeli sme sa, že aj ona „hodela po gurach, dulho, dulho, ale potem stretola tutok stado voleňú a jak še oni jej bojali, totak še ona ich bojala a pak huš na gure nehodela“, ale každopádne „želavú vam príjemňú turisťjiku,“ keď vystúpila v Zboji. Ďakujeme, matečko, aj Vám pekný deň.

Po vyprataní dopravného prostriedku na konečnej v Novej Sedlici nastal pre ostatných hladošov čas raňajok. Kým tlačili praženicu, chleba, oriešky a pofidérny Nitran, zastavil pri nás masívny čierny Land Rover a z neho sa vyskladal prudko profesionálny horskoslužbár. Vidiac naše batohy, hneď nás informoval, že sa tu nedávno stratili dve Češky, že sú tu medvede a, použijúc zlovestný minulý čas, že trvalo dlho, kým tie Češky našli. V krátkosti sme mu popísali našu plánovanú trasu, on pokýval hlavou a začal sa uisťovať, že máme mapu, mobili, čísla na núdzové volanie aj horskú službu. Keď dostal afirmatívnu odpoveď na všetky otázky, nakoniec usúdil, že nás cez bránu NP môže s čistým svedomím pustiť. Stalo sa. Cestou nás ešte zastavil slivovicou namazaný zubromuž a vnútil nám za štós propagačných brožúriek, ako aj pohľad na svoju pýchu, tesne po prirodzenom úmrtí vypchaného zubra, ktorý bol do Bukovských vrchov vypustený ako prvý. Sedlicu sme tak opustili vyvedení z konceptu.

Prvý kopec v ceste – sedlo medzi Packovou Kýčerou a Temným vŕškom. Na stráni, v prítmí lesa sedí skupinka rovnako temných spoluobčanov pri celkom slušnej vatre. Volá sa to tam Skládka pod Kýčerou. Na pozdrav reagujú znepokojeným „horeemedväď!“ a inak sú inertní. Rešpektujúc ich kamufláž vatru obídeme. Hore je to slušný stupák, ale po horeemedväď ani stopy. Dokonca som sa odvážil ísť sa sociálne zariadiť do lesa. Všade kľud a skupina pokračovala ďalej.

Po prvom hafe šľapania sme našli zostup do Stužického pralesa. Mrte pekný les. Na Stužici pauza, som menovaný fotografom a toto povolanie začínam vykonávať spod mosta. Ema zamyslene žuje Corny Big Protein a ja sa tiež zamýšľam. Keď môže mať zatrolená müsli tyčinka dakde okolo 40% bielkovín, prečo majú veci ako Excelent a podobné kváziproteínové tyčky ani nie 30%? Na svete niet viac čestných tyčiniek. Povzbudení Eminou tyčinkou sme vstúpili do pralesa.

Prales bol hustý, bahnitý a dusný. V teple a pod váhou batohu sa mi začínali robiť kruhy pred očami. V snahe vytiahnuť z batoha palice podľa Aninovej rady som hruďou prerazil popruh a batoh mi takmer spadol. Ema našťastie zaasistovala a paličky mi pomohla vytasiť. Už po piatich minútach bol cítiť rozdiel a mne sa prales začal páčiť, aj keď som sa stále potil ako kôň. Mimo bezprostrednej blízkosti Stužice je tam také ticho, že človek počul dych seba, toho za sebou aj toho vpredu na dvadsať metrov. Z času na čas v horných vrstvách zajačala kaňa. Poetika kalibru päťpalcovej karonády. V neprehľadnom poraste sa často čakáme, poprípade na seba voláme, aby sa nám zadný ani predný voj nestratil.

Preliezli sme Kamenný potok a kus za ním potom zaštandovali na mieste, kde Peťo vpredu objavil Poľsko. Ci pána. Tristo metrov do Kremenca. Tam bych aj dopľul, ta ne?

Ne.

Kremenec je z tejto strany vražda. Ten malý úsek je ostrý jak Džingischánova šabľa a na poludnie spálený slnkom ako zvyšok Džingischána. Chrchľajúc pľúca sme to nakoniec zvládli. Odmenou nám bola rušná križovatka plná Poliakov, promenádujúcich hore-dole na Wielku Rawku a späť. Po poriadnom obede sme sa pridali, ruksaky zanechajúc na postráženie Radovi a Dori a prešli sme na vedľajší kopec, už oficiálne mimo územia SR. Tam a späť to trvalo čosi nad päťdesiat minút mimoriadne pohodovým tempom. Zdvíhame Rada aj Dori, zdvíhame svoje zadky a vypekáme si to smerom na útulňu pod Čierťažou.

Po troch a pol hodinách cesty sme tam. Najhoršie je záverečné klesanie, ale stále v pohode. Ema sa háda s Radom o alchymistických prísadách v konzervách. Po vybalení a večeri v altánku vedľa sa konečne presúvame do útulne. Onedlho po nás sa pridajú dvaja spolubývajúci – skautka menom Amazonka a jej parťák. Idú našu trasu, ale opačným smerom. Večer trávime družnou diskusiou pri ohníku, pred spaním nám Rado číta Aninov denník, čo sa stáva neskôr tradíciou.

Ráno dopĺňame vodu, vyprázdňujeme črevá, Ryťo sa pokúsi urobiť si mlieko na cereálie zo salka (nedopadlo to dobre). Obdivujeme kreativitu umelca, ktorý vytesal do neďalekého pňa torzo Venuše. Šlapeme cez Borsuk, pred Čelom sa potýkame s mrtným stupákom. Okolo Riabej skaly – to je celá oblasť, vecí s týmto menom je po ceste mrte – narážame po prvý raz na čučoriedky. Tlačíme do hlavy, nabudíme metabolizmus a už sa tešíme na obed. Ten konzumujeme za Ďurkovcom v kríkoch poniže cesty. Široko-ďaleko ani človeka. Poobede sa vyvalíme na celtu a hráme Strelené kachny. Máme pred sebou ešte dlhý kus cesty a tak sa hecujeme, až to nie je pekné.

Zlý nápad. Všetci sme hrozne nabudení a „už je Kruhliak? Už je Kruhliak?“, až kým nie sme iritovaní úplne najviac. Keď po piatich hodinách dosahujeme Kruhliak, máme penu u huby a sme nervózni. Hlúpe tabuľky kde-tu chýbajú a my si vôbec nie sme istí našou polohou. Navyše Rada bolia kolená, preto už od rána ide s mojimi paličkami a bandážou. Na vedľajšom mikrokopci sa nám konečne potvrdí, že sme práve prešli Kruhliak a tak pookrejeme. Nasledujú kamenné kvázischody (rozumej: také klesanie, že nám drkocú zuby), ktoré vyslovene rushujeme, čo sa neskôr ozve hlavne v kolenách Rada a mojej maličkosti.

Dupotajúc otrasnou štrekou cez priekopy, skaly, korene, čabajky, klobásy, kolotoče, somariny sa nakoniec dostaneme na dno, mentálne aj fyzicky. Bola už tma, keď sme došli do Ruského sedla. Lenže – hahá, útulňa nie je tu, ale asi kilometer hentým smerom! Rovinku som privítal, ale už mi kolená začínali parádne tuhnúť. Útulňu sme nakoniec našli. Našim spolubývajúcim na túto noc bol akýsi mystický poľský pútnik v červenej vetrovke a okuliaroch. Kým sme sa navečerali, on ostal v chatke a cez chatrné dvere sa ozývali jeho extatické zdravasy pred spaním. Bol som znepokojený, ale nič strašné sa z neho nevykľulo. Rado sa pokúša vyrobiť ryžu s fazuľou, ja na chodníku robím kliky, aby som si uvoľnil príšerné kŕče v ramenách a krku. Pri sto tridsiatke končím. Onedlho je ryža hotová. Výsledok je fajný, aj keď ryža je trošku chrumkavá. Ideme spať, Rado nám šeptom číta Aninove dobrodružstvá.

Ráno ma bolí. Kolená sú na kašu a ja v duchu škaredo nadávam. Raňajky ma povznesú, škoda len, že vŕzganie dosiek pri mojom odchode ostatných vyruší v snívaní. Dori mi neskôr zafačuje kolená, no už nemá elastický obväz. Mne to je jedno, aj basic handra dosť pomáha. Opúšťame Ruské sedlo. Po úvodnom stupáčiku trochu čučoriedkujeme. Kriplím vzadu s Radom a Emou a cítim sa blbo, že zdržujem tlupu. Nemám ale prečo, lebo sa na nás vykašlú a idú vpred ako každý správny pionier. Kakal pes. Pri dosť zaujímavom útvare mutantného stromu typu „Sauronovo oko“ si lofáme o kamenného hada na zem. Spoločné foto a otvárame tajné zásoby. Tie nám tak zdvihnú náladu, že dobiehame ostatných. Cestou vymýšľame koncept adventných skautských trhov.

Na ceste míňame Strop a pred Černinami si užívame radosti obeda. No a za nimi máme dezert, lebo také čučoriedky prisámvačku nikde inde nerastú. Chálujeme polhodinu vkuse a stále nemáme dosť, no musíme sa pohnúť. Dnešným cieľom je Balnica. Anino opisuje Balnicu ako svetlo na konci tunela plného hrôz. Má pravdu. Pred Balnicou je totiž vražedný úsek plný priekop, potokov, močiarov, naplavených klád… Mám od Rada späť svoje paličky a moje kolená kričia od bolesti. Napriek tomu sa akosi držím na nohách. Dori sa raz vytrepe do vody a to spustí jednak záchvat smiechu, jednak dajaký materský inštinkt a odvtedy mne a Radovi asistuje, jak len vie. Strašne pekné od nej.

Konečne Balnica. Perfektná nocľaháreň s potravinami, kuchynkou, matracoviskom, wifi, knižnicou, vláčikom a miliardou absolútne božských harabúrd. S Radom sme mali vážny rozhovor a rozhodli sme sa odpojiť a poslednú etapu urobiť ľahšou cestou do Osadného. S Emou sme mali ďalší a rozhodli sme sa urobiť fajný dezert po večeri. Tak sme sa vybrali na čučoriedky, ale v okolí ich bolo len trinásť. Meh. Dezert napriek tomu bol a chutil ako koza, lebo to bolo asi pol kila ovsákov a sušeného kozieho mlieka s ovocím, škoricou, semienkami a orechmi. Fakt dobré, ale dôkladne nás z toho zdulo.

Ráno sme s Radom vstali, rozlúčili sa a vyrazili do Osadného. Cez prírodnú rezerváciu Udava vedie nádherný náučný chodník s upravenou cestičkou a naše kolená spievajú. Po ceste sa napijeme z prameňa, urobíme fotky, vidíme východ slnka a sme dojatí. V Osadnom sadneme do autobusu a informujeme starých rodičov k Košiciach, že na obed budeme u nich. Tešia sa na nás a my na nich. Tak sa aj stane. Po výbornom (varenom!) obede vyrážame do ulíc a robím Radovi výklad na Tour de Kassai. Prejdeme sa popri Hornáde, obdivujeme architektúru v Starom meste, navštívime legionársku výstavu vo vlaku na Hlavnej ulici, vidíme Dóm sv. Alžbety, Rákocziho palác, katov dom, Ulicu remesiel a črepník s nápisom „Prosím, nevykonávať potrebu“. Nádhera. Potom ideme na pivo a steak do Keltskej krčmy.

O dve hodiny neskôr sme dôkladne najedení a máme fantastickú náladu. Preto nás vôbec nerozhodí, že nám Dori volá a oznamuje, že okolo polnoci budú v Košiciach, lebo sa pokazilo počasie a tak poslednú etapu prešprintovali. No problemo, vybavujeme nocľah u starých rodičov a čakáme. Dorazia hladní a nadránom, lebo vlak meškal a oni sa stratili. Potichu ich nakŕmime – Dori za pekáč studeného mäsa, ostatní hrniec tekvicového krému. Ráno sa zvítajú s hostiteľmi, umyjú riad a sme pripravení vyraziť. Sadáme na vlak smer Bratislava. Celú cestu riešime literatúru, lingvistiku a chémiu. Na Vinohradoch vystupujeme a celý výlet je oficiálne za nami. Sme natešení a úplne unesení.

Tri dni na to je u Horalkovcov (tj. u nás) afterparty s masívnym varením pirohov a spoločenskými hrami, ktorá sa ťahá do neskorého večera. A my sme plne uspokojení.