P1100641

Výprava na Biely kríž

Tento školský rok so sebou priniesol jednu nádhernú novinku – vznikla nová skautská družina. Jej radcami sú Erik a Dvojka, a hoc mladí a neskúsení, snáď sa nám podarí zabezpečiť našim deckám plnohodnotný skautský zážitok. O to sme sa (a rovno prezradím, že celkom úspešne) pokúsili aj v nedeľu 22. októbra.

Práve v ten deň sme ráno v kostole počuli pamätnú vetu: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie.“ Nuž, my sme dali kuchárovi, čo je kuchárovo, a vodu o to ťažšie (o tom potom). Ale hlavne skautom, čo je skautské: výpravu! Veru tak. Ráno 7:50 sa Peťo, Tomáš, Červenák a Mišo stretli pred vajnorským kostolom so svojimi radcami Dvojkom a Erikom. Kto chcel, išiel s Dvojkom na omšu, ostatní išli s Erikom nakúpiť suroviny podľa receptu, ktorý si naši dvaja nádejní kuchári – Mišo a Peťo – vybrali to ráno.

Po omši sme sa stretli na zastávke Osloboditeľská, kde sme si dali rýchle foto, aby sme potom vedeli porovnať, ako nás výlet zničil, a nasadli sme na autobus do Rače. Spoza okna sme však s hrôzou sledovali, ako sa napĺňa desivé proroctvo orákula SHMÚ. Veru sa nás pred výletom aj rodičia pýtali, či sa výlet nezruší, keď má pršať, ale čo by sme to boli za skautov, keby sme sa zľakli takej prkotiny, akou je zúriaci dážď?

A veru, ako sme vystúpili a začali sme sa blížiť lesu, počasie sa začalo prudko zhoršovať. Hmla sa zmenila na mrholenie, a mrholenie sa postupne menilo na dážď. Tuhšie sme sa zabalili do búnd, sofčeliek a pršiplášťov, a napokon pred nami z hmly vystúpili obrysy chaty Biely kríž. Najprv sme pobudli desať minút v blízkom prístrešku v prítomností žemiel a domácich pochutín, a potom sme sa uchýlili medzi štyri steny.

Prvé, čo sme urobili, keď sme sa zložili, a čo bol zároveň zlatý klinec výpravy, bolo, že sme si zvolili meno družinky. Decká písali návrhy a následne o nich hlasovali a napokon, po dlhom a náročnom volebnom obbdobí svet uzrel novú družinku: Horalci.

Ovšem takýto náročný program si vyžiadal čas a energiu a keď sme skončili, boli sme už riadne hladní. S Erikom sme sa spýtali majiteľa chaty, ktorý nám milostivo poskytol prístup ku svojej piecke, a tu prišla veľká chvíľa rádobykuchárov Peťa a Miša. Sľúbili nám kura na paprike, a po dlhej hodine strávenej pomalým krájaním cibule a dusením a ochutnávaním a podobnými záležitosťami nám prezentovali svoj výtvor. Bol úžasný. Už viem, kto nám navarí aj nabudúce. Zdá sa, že z výletu si človek nemusí odniesť iba skvelé zážitky a mokré ponožky, ale aj plné brucho.

Po umytí riadov sme sa vybrali na cestu späť. Veru, možno sa vám to zdá ako krátka trasa, ale verte mi, že pri tom počasí sme bojovali o každý meter. Na ceste sme našli suvenír – nádhernú puklicu od auta. Ale postihla nás strašná smola – Červenákovi sa vyšmykla z rúk a skotúľala sa dole strminou až do jarku, odkiaľ by ju nevybralo ani komando žeriavistov.

Keď sme došli do Rače, s Erikom sme skontrolovali autobusové rozpisy a zistili sme, že ak nechceme na zastávke čakať pol hodinu len tak, mali by sme si švihnúť. Nuž sme teda narýchlo zorganizovali (bezpečné) preteky na Čachtickú, avšak škoda-preškoda! Autobusu č. 65 sme stihli už len zamávať.

Nevzdali sme sa dobrej nálady a narýchlo sme vymysleli záchranný plán – o chvíľu nám ku Starému letisku išla päťdesiatšestka. Len čo sme tam došli, sláva! Chytili sme 65ku, avšak tú, ktorá ide opačným smerom. Taktak. Poriadne sme si to nadbehli, a len vďaka tomu sa nám akurát podarilo dôjsť na Osloboditeľskú v rozumnú dobu.

A tam sa skončila naša výprava. Decká sa rozutekali domov, a pobrali sme sa aj my starší. S nami šli nové spomienky na upršanú, drsnú, skrátenú, hmlistú a najmä úžasnú výpravu.